CHKO Latorica 1990 zaberá územie pozdĺž toku Latorica a dolných tokou Laborca a Ondavy so sústavou mŕtvych ramien, s priľahlými lužnými lesmi a aluviálnymi lúkami.
CHKO Cerová vrchovina 1989 zaberá časť rovnomerného pohoria. Územie sa vyznačuje jedinečnými formami sopečných bazaltov, ktoré boli vypreparované z menej odolných neogénnych sedimentov.
CHKO Strážovské vrchy 1989 sa viaže na Strážovské vrchy a Súľovské skaly. Pestrá geologická stavba podmieňuje výskyt mnohých typov a foriem reliéfu, napr. epigenetické tiesňavy so skalnými stenami, vrátami a bradlami Manínska úžina, Kostolecká tiesňava, príkrovovými troskami Strážov, Vápeč i formami krasu Mojtínsky kras a iné.
CHKO Záhorie 1988 je naša prvá nížinná CHKO. Má dve časti. Severovýchodnú – na pieskových presypoch porastených borovicovými lesmi medzi obcami Závod, Šaštín-Stráže, Bílkove Humence. Západnú – na nive a terasách Moravy v priestore Sekule – Zohor.
CHKO Ponitrie 1985 sa rozprestiera v pohoriach Tribeč a Vtáčnik. Teplomilné spoločenstvá s lesostepnými až lesnými prvkami a vzácnymi rastlinami a živočíchmi sa nachádzajú najmä na karbonátových južne exponovaných stráňach pohoria Tribeč.
CHKO Kysuce 1984 zaberá flyšové územie čiastočne ležiace v Slovensko-moravských Karpatoch a čiastočne na Západných Beskydách. Sú to pomerne vysoké flyšové pohoria s chladnou a vlhkou klímou. Flyšové horniny podmieňujú geomorfologické zvláštnosti.
CHKO Poľana 1981 je pohorie, predstavujúce rozrušený stratovulkánv ktorom eróziou vznikla kaldera.
CHKO Biele Karpaty 1979 predstavuje flyšové pohorie prestúpené bradlovým pásom. Na týchto fenoménoch sa zakladá prírodná hodnota územia.
CHKO Štiavnické vrchy 1979 má svoju originalitu v reliéfe vytvorenom na sopečných horninách a v prieniku teplejšej flóry a fauny zo susednej nížiny.
CHKO Horná Orava 1979 sa rozprestiera v oblasti horného povodia Oravy. Je to typická flyšova´krajina, v ktorej sa chránia najmä rastlinné a živočíšne spoločenstvá.
CHKO Východné Karpaty 1977 sa nachádza v stredovýchodnom cípe republiky, na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Chránené sú tu predovšetkým bučiny a jedľobučiny flyšových pohorí, ktoré si miestami zachovali pralesoitý charakter.
CHKO Vihorlat 1973 je originálny svojou stratovulkanickou stavbou. Zosunom neogénnych hornín vznikli jazerá Morské oko, Malé morské oko a močiare so zaujímavými biocenózami Montrogon, Ďurová mláka. Z reliéfu je zaujímavý Sninsky kameň, ktorý predstavuje zvyšok andezitového prúdu.
Dunajské luhy sa tiahnu od Vlčieho hrdla v Bratislave, po oboch brehoch Dunaja a končia pri Zlatnej na Ostrove, neďaleko Komárna. Oblasť lužných lesov je súčasťou Podunajskej panvy. Jej vznik súvisí s horotvornými procesmi v starších, ale najmä mladších treťohorách, keď sa na jednej strane vyzdvihli pohoria a na druhej strane poklesávala zemská kôra a vznikali nížiny a kotliny.
CHKO Malé Karpaty 1976 sú jadrovým pohorím, v príkrovoch ktorého vznikli krasové povrchové i podpovrchové formy. Významné je nálezisko fosílnej morskej fauny NPR Devínska Kobyla. Typické sú tu teplomilné rastlinné spoločenstvá s dubom plstnatým a s lesostepnými a stepnými druhmi v podraste.
NP Veľká Fatra vyhlásený 1973 predstavuje pohorie , kde vo vápencoch a dolomitoch chočského príkrovu vznikol členitý reliéf s kaňonovitými dolinami Gaderská, Blatnická.
